Smiechom, ktorý neznamenal morálnu prevahu, ale potvrdenie toho, že sme nehostinnou krajinou, kde migranti zostanú z vlastnej vôle len z čistého zúfalstva.
Krajinou, ktorej sa migranti vyhýbajú oblúkom nie preto, že máme prísnu azylovú politiku, ale preto, že sme krajinou, ktorá sama robí z vlastných občanov migrantov. Veď kto by chcel žiť v krajine, odkiaľ utekajú aj jej vlastní občania?
Krajinou, ktorá uverila v to, že migranti čakajú v rade na možnosť získať azyl na Slovensku. Veď kto by nechcel pracovať za neodolateľnú minimálnu mzdu 405 EUR? Za mzdu, ktorú by nezobral ani čínsky robotník v kantonskej továrni na detské hračky.
A akiste si ctení straníci a delegáti neuvedomili, že toto priznanie si vlastnej neatraktívnosti stavia bojovnú politiku slovenskej vlády proti kvótam do veľmi zvláštneho svetla. Ak je skutočne pravdou, že na Slovensku by migranti vydržali maximálne niekoľko hodín, tak prečo toľko kriku proti povinným kvótam?
Myslím si, že namiesto boja proti migrácii zo Sýrie by sa naša vláda mala radšej zamerať na boj proti migrácii zo Slovenska. Aby sa nestalo, že tu nebude mať kto zhasnúť svetlo.