Ako to v našich zemepisných šírkach býva, tak presadiť podobnú záležitosť nie je vôbec jednoduché, pretože značná časť občanov je presvedčená, že práva národnostných menšín sú už aj tak príliš veľké, pričom rozťahovať sa tu maďarskému živlu predsa nemôžeme dovoliť. Podľa medializovaných informácií bola mimochodom neschopnosť presadiť legislatívne zmeny v tejto oblasti impulzom k odstúpeniu splnomocnenca vlády pre národnostné menšiny.
Poslanci parlamentu bohužiaľ premárnili príležitosť k preukázaniu dobrej vôle voči národnostným menšinám, ktoré touto požiadavkou nežiadali nič svetoborné. Opätovne tak dokázali, že Slovenská republika svojím mentálnym nastavením patrí do regiónu východnej Európy, kde sú podobné iniciatívy vnímané vždy s určitou nechuťou.
Mám sen, že raz budeme žiť v krajine, ktorej reprezentanti budú mať schopnosť uvedenú iniciatívu podporiť. S mentálnym nastavením ľudí, ktorí sa aktuálne pohybujú po chodbách parlamentu, sa však podobný sen bohužiaľ až tak skoro neuskutoční.
PS: Pre ilustráciu dokladám fotografie z vlakovej stanice Južného Tirolska (Brennero/Brenner) a zo Saska (Bautzen/Budyšin - hlavné mesto Lužických Srbov), na ktorých je možné vidieť, že dvojjazyčné tabule na vlakových staniciach už dávno vymysleli. Kde je vôla, tam je cesta.