Fascinovaný všetkým týmto balastom som raz narazil na zložku p.Antonína Koláře, ktorý sa podľa papierov narodil dňa 30.júna 1899 v Plzni. Prvý papier k jeho osobe sa viaže k odporúčaniu, ktoré mu vystavili Škodove závody dňa 31.decembra 1919, kde sa píše, že „jmenovaný byl v každém ohledu poctivý a věrný, takže jest nám potěšením jej pro příští jeho zaměstnání co nejlépe odporučiti“. Po krátkej epizóde v Obchodom družstve pro obvod obchodní a živnostenské komory plzeňské sa p.Kolář menovacím dekrétom zo dňa 19.apríla 1920 presúva do Krajinského úradu pre starostlivosť o vojnových poškodencov v Bratislave, kde následne strávil spolu so svojou ženou Auréliou najbližších 20 rokov svojho života. Prečo toto všetko vlastne píšem? Pretože v množstve dokumentov, ktoré sa nachádzali v jeho zložke som tiež našiel list zo dňa 28.marca 1939, ktorý ho v zmysle hesla „Češi peši do Prahy“ na základe uznesenia vlády Slovenského štátu prijatého 4 dni po vyhlásení samostatnosti(!) zo dňa 18.marca 1939 o prepustení zamestnancov českej národnosti uvoľňuje zo štátnej služby.
Jedno z prvých uznesení Slovenského štátu tak bolo morálnym suterénom v rozpore so základnými ľudskými právami, ktoré Slovenská republika (oficiálny názov od prijatia ústavy dňa 21.júla 1939) opakovane porušovala. Medzi základné znaky štátu patrí jeho suverenita, ktorej sa však Slovenskému štátu dostávalo hlavne vtedy, keď mal v úmysle otráviť medzietnické vzťahy, či vyhlásiť vojnu niektorému zo spojeneckých štátov. Takýto štát si preto nezaslúžil iný koniec, ako zánik, pretože to bol štát, ktorý hneď v svojich začiatkoch morálne zlyhal. A tí, čo velebia vojnovú Slovenskú republiku, by si mohli ešte uvedomiť, že tento štát bol republikou (a teda vecou verejnou) len na papieri. Veď voľby do zákonodárneho snemu sa počas jeho existencie nikdy nekonali.
PS: Tento článok nemá za cieľ hodnotiť historické okolnosti vzniku Slovenského štátu, ktorý v roku 1939 asi musel vzniknúť, ale chce len poukázať na jeho krivú podstatu, ktorú preukazoval od prvých dní svojho vzniku.